Kníhkupkyňa z Berlína

Originál: Rien où poser sa tête (1945)

Autor: Françoise Frenkel
 
Vydavateľstvo: Inaque 

Preklad: Mária Michalková 

Počet strán: 208

Rok vydania: 2018

V roku 1921 si poľská prisťahovalkyňa Françoise Frenkel otvorila svoje prvé kníhkupectvo v Berlíne. Miluje knihy, francúzsku literatúru a kultúru. Jej obchod navštevujú autori, štátnici, čitateľky. Françoise sa splnil sen, ktorý mohla snívať takmer dve desaťročia. Potom sa náhle skončil, keď polícia začala zabavovať a rozbíjať židovský majetok počas Krištáľovej noci. Françoise uteká do Francúzska pár týždňov pred vypuknutím vojny. V Paríži sa z rozhlasu a novín dozvedá o hrôzach, ktoré sa začali diať. Krátko predtým, ako na mesto spadnú prvé bomby, utečie do Avignonu, potom do Nice. Nice je plné utečencov, utečeniek a utrpenia; stratených detí, násilne rozbitých rodín. Vydesená Françoise sa musí ukryť. Prežíva len vďaka láskavosti cudzích ľudí, ktorí pre ňu riskujú vlastný život.

Román zaznamenáva dobu každodenného života počas druhej svetovej vojny. Françoise si písala denník podobne ako Anna Franková, aj keď ich životy boli odlišné. Rovnako ale zachytáva časy krutosti, strachu, neustáleho boja o život.

Knihu ocenia najmä tí, ktorých tematika 2. svetovej vojny zaujíma. Ich poznatky spestrí život jednej židovskej Poľky, ktorá sa snažila ujsť do Švajčiarska. Françoise píše o tom, ako sa sťahovala z mesta do mesta, nezabúda na nepríjemnosti a problémy, ktoré sa s tým spájajú. Jej život vo vojnovom období nabral celkom iný smer ako si predstavovala. Dovtedy sa jej totiž podarilo otvoriť úspešné kníhkupectvo, v ktorom si podávali kľučky ako obyčajní ľudia, tak aj známe osobnosti. 

Podľa názvu knihy som očakávala, že pôjde o román kníhkupkyne - žene, ktorá má odvahu otvoriť si kníhkupectvo s francúzskou literatúrou v Nemecku. Bola som zvedavá, aké nástrahy ju s tým čakajú. No nedostalo sa mi, čo som očakávala (moja chyba, keďže som si z obsahu prečítala iba prvé dve vety). Kníhkupectvu ako-takému bola totiž venovaná iba prvá kapitola 😔 

Pokiaľ ide o podanie doby, miestami bolo zaujímavé, avšak nepostačujúce (čo môžu oceniť tí, ktorí nie sú celkom fanúšikmi detailných opisov vojny). Autorka väčšinu situácií opísala iba veľmi stroho. Akoby šetrila slovami... možno len chcela nechať na čitateľovi, aby si veci domýšľal. No mala som pocit, akoby ju viac zaujímali natlačené vlaky, ktorými cestovala, krajina, ktorú videla pri cestovaní a nie ľudia, s ktorými sa stretávala, rozprávala, ľudia, ktorí jej pomáhali (utiecť, ukryť sa). Miestami to vyznievalo dosť neosobne. Napriek tomu ma teší fakt, že bola jednou z mála, ktorej sa podarilo nedostať sa do koncentračného tábora.

Moje hodnotenie: ★★★