pondelok 21. októbra 2019

Ľudské telo

Originál: Il corpo umano (2012)

Autor:
Paolo Giordano

Vydavateľstvo: Slovart

Preklad: Mária Štefánková

Počet strán: 312

Rok vydania: 2014



Rota mladých chlapcov, z ktorých najmladší má sotva dvadsať rokov, má pred sebou prvú veľkú životnú skúšku, vojenskú misiu v Afganistane. Pri odchode vojaci ešte netušia, že miesto, kam ich posielajú, je jedno z najnebezpečnejších území celého konfliktu - základňa ICE v oblasti Gulistan. Chlapci, vyčerpaní horúčavou, nudou a strachom zo smrti, na základni žijú, ako im to dovoľujú okolnosti: prehlbujú priateľstvá i vzájomné kontrasty, hľadajú rozptýlenie a navzájom si vyvádzajú nebezpečné kúsky. Zato v noci sa ich zmocňujú spomienky. V absolútnom tichu, tichu civilizácie i prírody, počúvajú tlkot vlastného srdca, šum svojho vnútra, neustávajúcu aktivitu ľudského tela.


Keď som po prečítaní knihy Čierna a strieborná hľadala ďalší román od Paola Giordana, ktorý by som si prečítala, voľba padla na Ľudské telo. Zaujal ma jeho obsah. Hovoril, že román je o vojakoch, ktorí odchádzajú na vojenskú misiu do Afganistanu. Odjakživa som mala blízko k maskáčom, vojaci a vojenský život ma fascinoval a vždy, keď som -či už v knižnici alebo v kníhkupectve- našla knihu z touto tematikou, ihneď som sa na ňu vrhla. Preto som nemusela premýšľať, ktorá z kníh od Giordana je u mňa na rade. 

A musím povedať, že som bola nadšená. Paolo opísal život talianskych vojakov neskutočne bohato. Kvetnato. Priam autenticky (i keď nakoľko to bolo autentické vedia povedať len vojaci, ktorí v Afganistane boli). 

Páčili sa mi príbehy jednotlivcov i roty ako celku. To, ako prežívali obdobie odlúčenia od domova, aké strasti (niektorí i slasti) prežívali na základni v Gulistane. 

Paolo má úžasný dar opísať veci také aké sú, nemá potrebu niečo prikrášľovať, no zároveň nemá tendenciu niečo zbytočne dramatizovať. Je úžasný pozorovateľ svojho okolia, ľudí. Akoby im čítal v hlavách, čo si myslia a potom to využil pre charaktery svojich postáv. S ľahkosťou, akou kladie slová na papier sa pri knihách s ťažkými témami nedá stretnúť často. No Paolo je dôkazom toho, že to ide. Páči sa mi jeho štýl, jeho nápaditosť, kladenie viet, ktoré čitateľa často nútia zamýšľať sa nad textom (ale nie priveľmi, vďaka čomu sa nenarúša plynulosť textu).

Myslím, že právom patrí medzi popredných talianskych spisovateľov. A odteraz aj medzi mojich obľúbencov.
 
Moje hodnotenie: ★★★★★

Žiadne komentáre: