sobota, 6. mája 2017

Jákobovy barvy

Z anglického originálu: Jacob´s Colours (2015)

Autor:
Lindsay Hawdon
 
Vydavateľstvo: Domino

Český preklad: Petra Krámková
 

Počet strán: 376

Rok vydania: 2017



Jákob, osemročný cigánsky chlapec, zo štvrtiny Róm a zo štvrtiny Jeniš, ostal úplne sám v nacistami okupovanom Rakúsku. Uteká cez les, na nohách topánky pokryté cudzou krvou, v jednej ruke kameň, v druhej drevenú truhličku ako jedinú spomienku na predchádzajúci život. Uteká zúfalo a zbesilo, plný strachu a bez nádeje. Už sa naučil, kedy môže veriť cudziemu človeku a kedy sa mať na pozore. Vie čítať znamenia, ktoré mu dáva príroda, vie, kam a kedy sa skryť a kedy utekať ďalej. Dokáže bežať s vetrom a schovávať sa v tieňoch. To všetko ho naučil jeho otec. Ten tu ale teraz nie je. Ani jeho matka, ani súrodenci. A tak Jákob robí jediné, čo vie: uniká a skrýva sa, prenasledovaný zlými spomienkami.
Na pozadí tragického príbehu malého Jákoba sledujeme osudy troch generácií z rozdielnych spoločenských vrstiev a prostredí, aby sme spoločne s malým hrdinom skúsili vidieť nádej tam, kde už žiadna nie je.
 


Čo nám pomáha prežiť? Čo nás ženie vpred? Čo nás núti dýchať, prečo chceme žiť? Láska k blízkym, naša vlastná fantázia, farby? Cesta životom pre nikoho nie je ľahká. Obzvlášť pre tých, ktorých chcú zabiť. 
 
Kníh, v ktorých sa hovorí o 2. svetovej vojne, o utrpení Židov, o koncentračných táboroch, sa už popísalo veľa. Aj keď pravdou je, že ich nikdy nebude dosť. (Kiežby nemuselo.) 

Román Jákobovy barvy sa tiež odohráva počas vojny, no tentoraz nie je ústredným hrdinom Žid, ale Róm. Jákob má iba osem rokov a ako niekoľkokrát zdôrazňuje sama autorka, je: "napůl cikán, ze čtvrtiny Rom a ze čtvrtiny Jeniš".

Je pravda, že o utrpení Rómov počas vojny sa veľa nehovorí, musím sa priznať, že kým som nečítala túto knihu, ani som o tom nevedela. Až popri čítaní som si musela vyhľadať informácie a overiť si skutočnosti. Skutočnosti, ktoré sú faktami. A klobúk dole pred autorkou, ktorá si k tomu spravila podrobný výskum, a pri tých poznatkoch dospela k rozhodnutiu napísať o tom knihu.

Musím sa priznať, kniha sa mi čítala ťažko. Netuším či to bolo témou, drsným prostredím, alebo len zvláštnym podaním. Pri niektorých pasážach som mala pocit, že čítam Švantnerovu Malku. Tiež v sebe niesla lyrické prvky. Obzvlášť v situáciách, kedy si Jákob spomínal na príbehy, ktoré mu rozprávala jeho matka. Fantazíroval a prirovnával skutočnosť k sneniu a k dúhovým farbám. (V tomto prípade využila autorka krásny kontrast medzi drsnou, temnou a ponurou realitou k vymysleným príhodám plných farieb v Jákobových snoch.)

Príbeh podáva autorka nezvyčajným spôsobom. Prelína v nej minulosť so súčasnosťou. Ukazuje nám príbeh Jákobových rodičov Lor a Jáviho. Časy, kedy sa ešte nepoznali, i časy, keď sa do seba zamilovali. To všetko sa kapitolu po kapitole prelína s príbehom malého Jákoba, ktorý uteká pred Nacistami. Uniká cez lesy počas noci, aby nebol videný a cez deň sa skrýva a snaží sa oddychovať.  

"Utíká a slzy ho štípou v ledovém větru. Jákob - napůl cikán, ze čtvrtiny Rom a ze čtvrtiny Jeniš. Sotva osmiletý. Utíká rychle, pohání ho strach, ktorý ho noc co noc nutí pokračovat dál. Motivuje ho ztráta, ktoré ho mrazí až do morku kostí, pulzuje v jeho modrých žilách, zakusuje se mu do živého masa a bodá ho s nepolevující intenzitou. Bolest je jediným pocitem, který si připouští."

Trochu mi vadilo, že kniha s každou ďalšou kapitolou (najmä s tými, ktoré sa vracali do minulosti) ostávala otvorená. Vyvstávalo z nich množstvo otázok a ja som neverila, že na ne niekedy dostanem odpoveď. Autorka ale vedela, čo robí. Nakoniec všetko do seba perfektne zapadlo a moje otázky neostali bez odpovedí. Kniha bola tiež strašne ponurá. I keď farieb v nej bolo dosť. Žiaľ nie toľko, koľko by som si priala.

"...copak není pravda, že ty nejněžnější okamžiky v živote přicházejí až po bolesti? Laskavost po krutosti. Mír po válce. Láska po ztrátě." 

Lindsay prináša veľmi silný príbeh, ktorý ukazuje akí ľudia sú, akí dokážu byť (od falošných cez krutých až po tých dobrých - lebo áno, aj takí sa nájdu, vďakabohu). Navzdory svojmu osudu. Jeho priazni či nepriazni. 

Moje hodnotenie: ★★

Žiadne komentáre: