Názov knihy: Nočné motýle (2010) Autor: Katarína Tholtová
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Mám talent
Počet strán: 168
Rok vydania: 2010
Román pútavo a plasticky stvárňuje príbehy štyroch ľudí, štyroch nočných motýľov žijúcich v jednom meste, ktorí vôbec nespia, no viac ako spánok im chýbajú sny. Stretnú sa vďaka čudáckemu psychológovi Albertovi Hechterovi, ktorý je presvedčený, že práve v oblasti nespavosti je objaviteľom svetového významu, a svoju teóriu potrebuje potvrdiť na skúmanej vzorke. Štyria protagonisti, dve mladé ženy Ema a Sára a dvaja muži Tim a Pablo si založia zvláštne spoločenstvo platonických milovníkov spánku. Ich individuálne osudy prechádzajú zložitými osobnými i spoločenskými skúškami, vytvárajú dramatický, pútavý príbeh, v ktorom nechýbajú zvraty a prekvapujúce rozuzlenie.
Pre mňa milé prekvapenie. Román vie upútať pozornosť a udržať si ju až do konca :-) Sama som celý čas dumala, ako to s hrdinami knihy nakoniec dopadne. Väčšinou to bol happyend - čo som teda absolútne nečakala.
Osobne by som privítala keby sa autorka zamerala na všetky postavy rovnako, čiže by im venovala rovnako dlhý priestor - predsa len Eme, študentke medicíny venovala najviac času a taký Tim, ktorý by si ho tiež zaslúžil ho mal najmenej :-(
Inak sa čudujem, že ich ľudia v okolí nemali za bláznov alebo feťákov. Najmä Sáru - tá keď si spravila piknik na námestí alebo keď ju vzali do nemocnice, čudujem sa, že jej nediagnostikovali anorexiu... veď to chúďa nejedlo, nepilo, bolo bezvládne... hm...
Ale autorka zaslúžene získala Literárnu cenu. Jednoduchý štýl, ľahký jazyk = príjemné čítanie.
Pre mňa milé prekvapenie. Román vie upútať pozornosť a udržať si ju až do konca :-) Sama som celý čas dumala, ako to s hrdinami knihy nakoniec dopadne. Väčšinou to bol happyend - čo som teda absolútne nečakala.
Osobne by som privítala keby sa autorka zamerala na všetky postavy rovnako, čiže by im venovala rovnako dlhý priestor - predsa len Eme, študentke medicíny venovala najviac času a taký Tim, ktorý by si ho tiež zaslúžil ho mal najmenej :-(
Inak sa čudujem, že ich ľudia v okolí nemali za bláznov alebo feťákov. Najmä Sáru - tá keď si spravila piknik na námestí alebo keď ju vzali do nemocnice, čudujem sa, že jej nediagnostikovali anorexiu... veď to chúďa nejedlo, nepilo, bolo bezvládne... hm...
Ale autorka zaslúžene získala Literárnu cenu. Jednoduchý štýl, ľahký jazyk = príjemné čítanie.
Moje hodnotenie: ★★★★
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára