Osamelosť prvočísiel

Originál: La solitudine dei numeri primi (2008)

Autor: Paolo Giordano
 
Vydavateľstvo: Slovart

Preklad: Mária Štefánková
 
Počet strán: 264

Rok vydania: 2012, 2017

V centre príbehu plného napätia stoja nezvyčajné príbehy Alice a Mattiu, oba kruto poznačené traumatickým zážitkom z detstva. Hlavné postavy si túto traumu nesú so sebou ako znamenie vypálené na čele celým detstvom a dospievaním až do dospelého veku. Ich osudy sa pretnú a obaja zistia, že sú si nesmierne blízki, no zároveň aj nespojiteľne vzdialení, odsúdení na osamelý život prvočíselných dvojčiat, ktoré sa nijako nemôžu dotknúť jeden druhého.

Nastal čas prečítať si vysoko hodnotenú a mnohými ospevovanú prvotinu talianskeho autora Paola Giordana. Po ľahko deprimujúcej novele Čierna a strieborná a po bravúrne spracovanom románe Ľudské telo si Paolo vyslúžil moju plnú pozornosť. Bolo preto len otázkou času, kedy sa mi do rúk dostane jeho debut Osamelosť prvočísiel. Hoci kniha figuruje na knižnom trhu už viac ako desať rokov a aj u nás na Slovensku stihla mať druhé vydanie, dostala sa ku mne v tom najvhodnejšom čase akom mohla. Myslím si, že kebyže ju čítam také tri štyri roky dozadu, neocenila by som jej kvalitu tak ako teraz. A to je dobre. Všetko je tak, ako má byť.

Osamelosť prvočísiel rozpráva príbeh dvoch ľudí, ktorých sledujeme od ich detských liet až po ich dospelosť. Sú to atypickí hrdinovia. Každý si nesie svoju traumu z detstva a každý sa so svojim životom vysporadúva po svojom. Keď sa to tak vezme, každý z nás má hlboko v sebe zakorenenú nejakú tú boliestku, ibaže niekto sa s ňou vie vysporiadať bez väčších problémov a iný nie. A každý z nás tiež minimálne raz v živote spravil rozhodnutie, ktoré ľutuje. 

Rozhodnutí uděláme během pár vteřin a jejich důsledky pak neseme po zbytek života.

Tu máme hrdinov, ktorí vďaka svojim povahám a vďaka prostrediu, v ktorom žijú, majú veľký problém sa so svojimi bolesťami vysporiadať. Každé ďalšie rozhodnutie, ktoré urobia sa akoby obráti proti nim. Či už sa rozhodujú o veľmi dôležitých veciach alebo tých menej dôležitých.

Od začiatku mi bolo jasné, že sa naši hrdinovia jedného dňa musia stretnúť. Nebolo možné, aby sa ich životy nepretli. A hoc moja romantická dušička pišťala po tom, aby ich stretnutia dopadli inak, niekde v kútiku duše som tušila, cítila, že sa to nestane. Jednak som už vedela, že Paolo píše príliš reálne príbehy na to, aby dejovo padol do pátosu a klišé, a tiež, keby to medzi hrdinami skončilo podľa mojich predstáv, tá kniha by nikdy nebola taká skvelá, aká je.

Alice aj Mattia sa večne držia v ústraní. Na okraji spoločnosti, a to už od školy. Sú nenápadní, ba až neviditeľní. Napriek tomu sú viditeľní jeden pre druhého. Aj tu však len do určitej miery. Obaja totiž žijú akoby vo svojom vlastnom vnútornom svete. Boja sa z neho vystúpiť, hoci by to mnohokrát neuveriteľne radi urobili (aspoň Alice určite). A aj keď si v mnohých veciach rozumejú, chápu sa, a čo je najdôležitejšie, dôverujú si navzájom, ich najväčším problémom je nedostatok komunikácie. Tak ako sú si blízki, sú si aj vzdialení. Nikdy nepovedia to, čo by chceli. Radšej mlčia a mučia sa vlastnými myšlienkami, vo svojej samote. A pritom by niekedy stačilo povedať iba slovo, dve a všetko by sa zmenilo. 

Paolo v tomto románe zachytáva viacero tém, z ktorých najviac vynikajú práve osamelosť a dôsledky našich rozhodnutí. Hovorí sa, že každý sme si strojcom vlastného šťastia, a niečo pravdy na tom bude... Autor poukazuje na utrpenie, ktoré si ľudia často spôsobujú sami, tým, že sa uzavrú do seba, nenájdu v sebe odvahu niečo zmeniť, ani niečo urobiť so svojím životom, ani len vysloviť svoje myšlienky, sny, či túžby. Ostanú s nimi sami, zatvorení vo svojej ulite (komfortnej zóne) a nikdy z nej nevylezú. A kvôli čomu? Kvôli strachu. Strachu zo zmeny a zo strachu žiť. 

Je to veľmi smutný príbeh, avšak natoľko pravdivý, až vyvoláva zimomriavky.

Moje hodnotenie: ★★★★★