štvrtok 7. augusta 2008

(NE)VYROVNANÁ /1. kapitola/


Raz tam v uličkách...

Zdá sa, že niekto si pekne užíva, – pomyslela si Margaréta, keď prechádzala obyčajne tichou, dnes slastnými vzdychmi ozvučenou uličkou. Vracala sa domov z nákupov. Mala veselú náladu, podarilo sa jej kúpiť úžasné topánky za polovičnú cenu. Už sa nevedela dočkať, kedy ich predvedie svojim kamarátkam a v neposlednom rade i svojmu chlapovi. Ulička bola úzka a nebezpečná, no Margaréta sa ponáhľala domov, aby sa mohla nerušene kochať krásou svojich nových topánok. Navyše bolo potrebné ich „rozchodiť“ lebo keď si ich dá do práce a nebudú rozchodené, otlaky budú isté.
Keby jej Dušan vedel, akými skratkami chodí jeho priateľka, mala by jeho kázne o zhýralcoch a kadejakých úchylákoch číhajúcich na nevinnú obeť denne na tanieri. Našťastie sa o tejto jej neresti nikdy nedozvie.
Potmehúdsky sa uškrnula a spomalila krok, aby nebolo počuť jej klopkajúce opätky. Nechcela vyrušiť mileneckú dvojicu, ktorá sa v skorých podvečerných hodinách oddávala rozkoši.
Stony sa jej zdali bližšie ako kráčala a Margaréta s istou dávkou voyerizmu nenápadne naťahovala krk snažiac sa zistiť, kde sú milenci ukrytí. Zdalo sa jej, že v jednom z otvorených vchodov starých a dávno neobývaných domov sa mihla ženská noha.
Margaréta po špičkách pristupovala dopredu a obzrúc sa za seba len skontrolovala, či ju náhodou niekto nesleduje. Keď zistila, že žiaden odvážlivec nablízku nehrozí, podišla ku stene a akoby bola vo filme, pomaly sa posúvala popri múroch až k onomu vchodu.
Bola náramne zvedavá, kto si mohol užívať v takýto teplý letný deň v starom polorozpadnutom baraku.
Keď už bola celkom blízko, nakukla dnu. Dvojica sa oddávala citom ani v rytme kubánskych tancov. Dlhovlasá dievčina sa rukami pevne držala železného zábradlia a hlasno vzdychala, zatiaľ čo jej partajník do nej vnikal zozadu s nohavicami spustenými pri členkoch. Rukami dievčine šmátral po prsiach zahalených v ľahkých letných šatách bez podprsenky.
- Bože… - stonala, - si úžasný…
Chlapík nadvihol hlavu z jej pleca a rukami jemne prehol dievčinu v páse.
- Do mňa… do mňa… - vravela v rytme, - ..hlbšie… áno… áno…
Kým ho mládenec pumpoval do jej kakaovej dierky, Margaréte sa z tváre vytrácala všetka farba. Nešokovala ju scéna, ktorú mala pred očami. Poloha i miesto, to by bolo v poriadku, nad tým by sa nevzrušovala, ale tá osoba, ktorá strkala vtáka do neznámej brunetky, tá osoba bola jej priateľ!
Margaréta s rozšírenými očami odvrátila hlavu a oprela sa o stenu.
Nie, nie, to nemôže byť pravda. To nie je Dušan. To nemôže byť Dušan, – nahovárala si v duchu. No keď sa pozrela ešte raz, bolo jasné, že sa klame. Bol to Dušan. Bol to jej priateľ.
Vzdialila sa z inkriminujúceho miesta skôr než by ju jeden z nich mohol zbadať.
Keď si bola istá, že jej opätky už nebudú počuť, rozbehla sa.
Ako dorazila domov, odhodila nákupné tašky a sadla si do kuchyne. Pozerala do prázdna. Na nič sa nedokázala sústrediť. To, čoho svedkom sa stala, jej neschádzalo z mysle. Jej Dušan kefoval s inou ženskou. Navyše len tak niekde v zabudnutej uličke mesta.
Asi tridsať minút iba sedela so zahmleným pohľadom. Potom jednoducho vzala telefón a ako vyťukávala telefónne číslo, po lícach sa jej začali rinúť ťažké slzy.

Zdvihol po druhom zvonení.
- Maťko, prosím ťa, prídi… Ja… ja… potrebujem, aby si prišiel… - koktala do telefónu a cez sople a slzy, ktoré jej tiekli po tvári jej nebolo riadne rozumieť.
- Hneď som pri tebe, Kvietok, – sľúbil, len čo počul jej zlomený hlas. Nepýtal sa, čo sa stalo, za čo mu bola Margaréta veľmi vďačná. Martin bol skvelý kamarát. Vždy prišiel, keď potrebovala. Nepýtal sa prečo… nikdy nevyzvedal.
Hneď ako jej pod oknami zatrúbil, vybehla k nemu na sedadlo spolujazdca.
- Ahoj, Kvietok, – šepol a snažil sa pozrieť jej do plačom opuchnutej tváre. Margaréta naňho pozrela a nanovo sa rozrevala.
- Ale Kvietok… - chcel povedať neplač, no miesto toho si ju pritiahol na hruď, - …poď ku mne.
Nechal sa omočiť jej slanými slzami.
- Prepáč, nechcem plakať… - zodvihla k nemu po chvíli tvár, - ale ten hajzel… ten hajzel…
Posmrkávala a nemohla dopovedať. Martin sa na ňu trpezlivo usmial a pohladil ju po vlasoch.
- Ten ničomník, ten požierač psích hovien… sviňa… - akonáhle začala Margaréta vypúšťať z úst špinavé nadávky, Martin vedel, že búrka prehrmela.
- Čo urobil tentokrát? – opýtal sa vážnym hlasom. Veľmi dobre vedel, že Margaréta je rozčertená kvôli „svojmu chlapovi“ ako zvykla nazývať Dušana.
- Našiel si pichačku. Na vlastné oči som videla ako toho svojho posraného malého čuráka vsúva do zadku skurvenej brunete!!! Mala som to tušiť, mala som ťa počúvnuť, Maťko. Od začiatku si mi vravel, že nie je pre mňa dobrý. Že som ťa ja krava nepočúvala, - poslednú vetu vyslovila pomaly hľadiac cez predné sklo na kapotu strieborného Mercedesu.
- Kde si ich pristihla?
- Hm… - mykla plecom akoby jej to bolo jedno. Akoby sa už zmierila s osudom. Potiahla nosom, lebo ju sople začali štekliť nad vrchnou perou. Martin jej podal vreckovku.
- Dík, - vysmrkala sa a upravila. Chvíľu mlčky sedeli.
- Mám ho zmlátiť?
- Nie, - povedala rázne, - Toho bastarda si podám sama.
- Chceš ísť niekam?
- Na panáka. Potrebujem si vypiť.

Žiadne komentáre: